KEĎ SA POVIE ORNIS... - Články - Ornitologická poradňa
Hlavná ponuka:
KEĎ SA POVIE ORNIS...
Publikoval Radovan Jambor v Vzdelávanie verejnosti · 4/2/2019 13:33:00
V roku 2012 sme sa ocitli na veľmi netradičnom trhu, v malom segmente, v ktorom pôsobí u nás stále len asi päť subjektov. Začali sme riešiť veci okolo vtákov, poskytovať „ornitologické služby“, ako sme tomu vtedy hovorili. Dali sme si príznačný názov, ORNIS, teda latinsky „vtáky“. Práve ORNIS stojí za vznikom Ornitologickej poradne a všetkých tých vzdelávacích aktivít a záchranných akcií...V tej dobe sa slovenská ornitológia ešte stále chápala len ako striktne vedecký smer, ktorý nemá v priemysle či komerčnej sfére žiadne uplatnenie. Iba niekoľko ľudí na Slovensku sa živilo „komerčnou“ ornitológiou, 
odchytom vtákov, ktoré vletovali do skladov potravín či hypermarketov, prípadne monitoringom vtáctva pre účely posudzovania vplyvov na životné prostredie, špecializovaným výskumom, posudzovaním výrubov a pod. Išlo o činnosti, ktoré môžu vykonávať prakticky len „papieroví“ odborníci. To znamená, že len ľudia, ktorí majú licenciu a výnimku na odchyt voľne žijúceho vtáctva, ktoré je inak zákonom chránené, a ktorí majú vyštudovanú vysokú školu prírodovedného zamerania. Ak sa chcete stať „profesionálnym“ ornitológom, tak práve toto sú dve základné „ingrediencie“, povolenie a škola.
odchytom vtákov, ktoré vletovali do skladov potravín či hypermarketov, prípadne monitoringom vtáctva pre účely posudzovania vplyvov na životné prostredie, špecializovaným výskumom, posudzovaním výrubov a pod. Išlo o činnosti, ktoré môžu vykonávať prakticky len „papieroví“ odborníci. To znamená, že len ľudia, ktorí majú licenciu a výnimku na odchyt voľne žijúceho vtáctva, ktoré je inak zákonom chránené, a ktorí majú vyštudovanú vysokú školu prírodovedného zamerania. Ak sa chcete stať „profesionálnym“ ornitológom, tak práve toto sú dve základné „ingrediencie“, povolenie a škola.
Ja som skončil Prírodovedeckú fakultu UK, odbor ochrana prírody a krajiny, ale po škole sa mi nejakým zázrakom podarilo dostať na doktorandské štúdium v odbore zoológia. Neľutujem. Boli to úžasné roky plné ako-tak produktívnej vedeckej činnosti s niekoľkými článkami v jej závere. Na magisterskom som sa orientoval na vodné ekosystémy, na doktorandskom to už boli vysokohorské. Bol to riadny skok, ale obohatil. Roky strávené v horách v extrémne náročných podmienkach boli dobrým cvičiskom vôle a sebadisciplíny, ktorú som v ďalších rokoch nutne potreboval, najmä pri riešení účtov a hľadaní hniezd.Po doktorandskom štúdiu som musel preferované ekosystémy opäť radikálne zmeniť. Z existenčných dôvodov som „vhupol“ do mestského, na prvý pohľad, sterilného ekosystému. Už za krátku dobu som však pochopil, že je zrejme 
tým najzaujímavejším prostredím, plným vedeckých i ochranárskych výziev a každodenných konfliktov, ktoré nemá kto riešiť. Vtáky sa tu správajú odlišne, ide o dynamické prostredie sprevádzané synantropizáciou, javom, kedy sa vtáky prispôsobujú ľudským sídlam a mestským zdrojom potravy. Mimo to sa tu však odohráva aj radikálny ústup viacerých vtáčích, menej prispôsobivých, druhov, od vrabcov, cez belorítky, až po dážďovníky. Nutný každodenný konflikt záujmov ľudí a vtákov, sprevádzaný vzďaľovaním sa ľudí od prírody, tu vytvoril nielen príležitosť pre ochranárske zásahy, ale aj zvláštny malý podnikateľský segment. Príležitosť, kde sa dajú „skĺbiť“ práve ornitologické poznatky a skúsenosti a cit pre ochranu vtáctva. Riešiť tieto konflikty sme si dali za cieľ.
tým najzaujímavejším prostredím, plným vedeckých i ochranárskych výziev a každodenných konfliktov, ktoré nemá kto riešiť. Vtáky sa tu správajú odlišne, ide o dynamické prostredie sprevádzané synantropizáciou, javom, kedy sa vtáky prispôsobujú ľudským sídlam a mestským zdrojom potravy. Mimo to sa tu však odohráva aj radikálny ústup viacerých vtáčích, menej prispôsobivých, druhov, od vrabcov, cez belorítky, až po dážďovníky. Nutný každodenný konflikt záujmov ľudí a vtákov, sprevádzaný vzďaľovaním sa ľudí od prírody, tu vytvoril nielen príležitosť pre ochranárske zásahy, ale aj zvláštny malý podnikateľský segment. Príležitosť, kde sa dajú „skĺbiť“ práve ornitologické poznatky a skúsenosti a cit pre ochranu vtáctva. Riešiť tieto konflikty sme si dali za cieľ.Takmer dvadsaťročná prax v terénnej ornitológii a bohaté skúsenosti získané pri práci v mimovládnom sektore ma priviedli k presvedčeniu, že podnikať sa dá nielenže aj v oblasti ornitológie, ale aj spôsobom, ktorý je prínosný pre životné prostredie, pre vtáky aj spoločnosť. Dnes sa tomu hovorí spoločensky zodpovedné podnikanie, moderný koncept rozvíjajúci sa len posledné desaťročie. Firmy, ktoré prihliadajú pri svojej činnosti zvlášť aj na ochranu životného prostredia sú označované ako „zelené“. Tento model podnikania sa mi stal okamžite blízky a obohatili sme ho skĺbením prvkov vedeckej a neziskovej sféry. Na Slovensku takýchto firiem existuje len málo, boli sme hrdí na to, akou - nie zrovna najľahšou - cestou sme sa vybrali. Aj navzdory regionálnemu „handicapu“, ktorý je na Slovensku, mimo Bratislavy, všadeprítomný, to fungovalo dobre.
Začali sme s odchytom vtákov tam, kde ich nechceli. Záujem vzrástol sprísnením legislatívy a hygienickými kontrolami v potravinových skladoch, výrobniach a hypermarketoch. Neskôr sme riešili už aj
záchranné odchyty, s odvozom do záchranných staníc, so zabezpečením veterinárneho ošetrenia, na naše vlastné náklady. Začali sme vyrážať aj k uleteným papagájom a posledných pár rokov chytáme už aj mestské holuby. Samozrejme inak ako ostatné firmy, humánne, bez toho, aby sme ich zabíjali. Práve táto oblasť sa stala pre nás takou dominantou. Vždy sa potešíme, ak vyhráme verejnú súťaž alebo získame zákazku, my totižto odchytené holuby zachraňujeme, vypúšťame ich desiatky kilometrov za miestom odchytu, tak, aby sa nevracali. Máme na to know how od firmy z Nemecka a je to veľmi úspešná metóda. 
Naše aktivity sa teda stali šancou pre holuby žiť svoj život niekde inde, kde nikomu neprekážajú. Na naše prekvapenie sa podobným humánnym spôsobom odchytávajú holuby takmer vo všetkých krajinách EÚ, my a ČR sme zrejme výnimkou.Druhou takou našou kľúčovou aktivitou je, popri holuboch, aj riešenie problematiky ďatľov zabývaných v zateplenej fasáde. Robíme to už takmer sedem rokov a stretli sme sa za ten čas nielen s množstvom kurióznych prípadov, ale aj s ohromnou dávkou nenávisti voči ďatľom. 
Tie si totižto, v súvislosti so zatepľovaním, obľúbili nové zateplené, najmä polystyrénové, fasády. A to nie ani tak kvôli farbe či „novote“, ale pretože náter na polystyréne vydáva pri klopkaní ďatľa preňho neodolateľný zvuk pripomínajúci ďobanie do mäkkého dreva. 
V týchto dierach niekedy ďatle aj prespávajú. Začali sme vyrábať makety ďatľov, ktoré neželeného nájomníka humánne odplašia, podarilo sa to v 7. z 10. prípadov. Úspešnosť teda nie je vždy zaručená, ale je to vždy lepšie, ako to, čo stvárali ľudia, aby sa ďatľa zbavili. Dopočuli sme sa o rôznych nehumánnych praktikách, z ktorých je akurát tak do plaču. V krajných prípadoch sme teda ďatľa úspešne odchytili a premiestnili. Je to vždy lepšie ako vzduchovka, lep, petarda či rôzne prípravky s prchavými látkami, ktoré sú dnes voľne dostupné práve na odpudenie ďatľa.
Tie si totižto, v súvislosti so zatepľovaním, obľúbili nové zateplené, najmä polystyrénové, fasády. A to nie ani tak kvôli farbe či „novote“, ale pretože náter na polystyréne vydáva pri klopkaní ďatľa preňho neodolateľný zvuk pripomínajúci ďobanie do mäkkého dreva. V týchto dierach niekedy ďatle aj prespávajú. Začali sme vyrábať makety ďatľov, ktoré neželeného nájomníka humánne odplašia, podarilo sa to v 7. z 10. prípadov. Úspešnosť teda nie je vždy zaručená, ale je to vždy lepšie, ako to, čo stvárali ľudia, aby sa ďatľa zbavili. Dopočuli sme sa o rôznych nehumánnych praktikách, z ktorých je akurát tak do plaču. V krajných prípadoch sme teda ďatľa úspešne odchytili a premiestnili. Je to vždy lepšie ako vzduchovka, lep, petarda či rôzne prípravky s prchavými látkami, ktoré sú dnes voľne dostupné práve na odpudenie ďatľa. 
Sprísnená legislatíva spojená s výrubmi stromov rovnako priniesla isté príležitosti nie len pre ornitologické aktivity, ale aj pre ochranu vtáctva. Na území obcí a miest sa, totižto, začalo prihliadať na to, aby sa nerúbali stromy a kroviny s obsadenými hniezdami vtákov. Našou úlohou bolo vyhľadávať tieto hniezda a to nám aj celkom išlo. Takmer vždy sme nejaké našli a tým sme ich vlastne aj zachránili. Opäť som využil skúsenosti „z hôr“. Pri riešení doktorandského výskumu som bol totižto odkázaný na nekonečné bezútešné prehľadávanie kosodreviny a hľadanie hniezd vrchárky modrej (1 hniezdo na 2 ha) a na alpínskych lúkach hniezd ľabtušky vrchovskej (ihla v kope sena je oproti tomu svietiaci „billboard“). 
Naučilo ma to kde a ako hľadať hniezda vtákov. Niektoré úrady, ktoré požadovali tzv. ornitologický posudok, sa bohužiaľ uspokojili aj s kadejakými „tiež-ornitológmi“, ktorí spracovávali takéto posudky rovno „od stola“, bez terénnej kontroly. Preto sme si kládli za povinnosť preorientovať sa aj na vzdelávanie. Dnes sa už situácia v niektorých regiónoch mení k lepšiemu.Cieľovou skupinou vzdelávania v podobe prednášok, letákov a infostánkov sa stali nielen úradníci a samosprávy ako také, ale aj „pilčíci“, arboristi a firmy so zameraním na údržbu zelene. Až pri stretnutiach s týmito ľuďmi sme si začali uvedomovať, aký obrovský problém predstavuje pre vtáky v mestách údržba zelene. Ľudia, ktorí sa dostávajú do stretu s aktívne obsadenými hniezdami, často ani len netušia, čo v takej situácii robiť. A ročne ide o kvantá hniezd, ktoré sú vykosené, vyrezané, odkryté či narušené. Následne často predované mačkami alebo strakami.
V poslednej dobe sa zameriavame aj na vzdelávanie bežnej verejnosti. Jeden zo spôsobov je aj prevádzka Ornitologickej poradne. Sme 24 hodín k dispozícii komukoľvek, kto potrebuje vyriešiť akúkoľvek situáciu týkajúcu sa vtáctva a to online, telefonicky aj fyzicky. Často nám volajú ľudia, ktorí nájdu vypadnuté mláďa či zraneného vtáka. Týchto ľudí informujeme, čo majú v danej situácii urobiť, kam zavolať, ako poskytnúť prvú pomoc. Prvé minúty a správny postup totižto rozhodujú o živote alebo smrti operenca. Podobné informácie by mali poskytovať aj pracovníci linky 112, žiaľ, v praxi sa tak nedeje. Podozvedali sme o rôznych super „radách“ vrátane odmietnutia poskytnúť akýkoľvek kontakt na záchrannú stanicu, ak sa nejednalo zrovna o dravca. 
Vzdelávanie sme zacielili aj na tých najmenších. Na školách robievame prednášky o vtáctve, jeho ochrane a našej činnosti. Sem tam aj pre dospelých či dôchodcov. Vždy nás prekvapuje ako sa tá najmladšia generácia stále viac a viac vzďaľuje od prírody a všetkého živého. Naopak, seniori sú tou skupinou ľudí,
ktorým, na ochrane či prikrmovaní vtáctva často záleží najviac. V poslednom období sa snažíme „ťahať“ ľudí von. Podporujeme tým rozvoj lokálneho prírodného turizmu, sprostredkovávame ľuďom autentický kontakt s prírodou a zároveň ich učíme čo to o vtákoch. Ide o kurzy poznávania vtáctva a terénne exkurzie, ktoré sa konajú zatiaľ najmä v okolí Trenčína.Dnes sa už orientujeme aj na produkty, ktoré pomáhajú vtákom, teda už nielen na „ornitologické“ služby. K ľuďom ich dostávame pomocou internetového e-shopu prevtaky.sk. Sú to naše
vlastné prikrmovacie zmesi, ale aj kŕmidlá, vtáčie búdky rôznych výrobcov. Významným a celkom prospešným produktom sú aj naše nálepky proti nárazom vtákov do skla.
vlastné prikrmovacie zmesi, ale aj kŕmidlá, vtáčie búdky rôznych výrobcov. Významným a celkom prospešným produktom sú aj naše nálepky proti nárazom vtákov do skla. A čo budúcnosť? Plány sú rôzne, radi by sme ďalších zamestnancov, exkurzie po celom Slovensku ale aj vlastnú záchrannú stanicu, ktorých je na Slovensku žalostne málo a nepokrývajú mnohé kritické regióny, kde tieto stanice buď nie sú vôbec, alebo im chýbajú peniaze, alebo sú tu pracovníci, ktorí na to kašlú. Držte nám teda palce!
Foto: Radovan Jambor, Miriam Jamborová, Martin Ceľuch